Pred siedmimi rokmi, 11. januára 2009 odišiel jeden z velikánov slovenskej literatúry. Dnes ráno, nevediac ešte, že práve dnes máme toto smutné výročie, som hľadala list od Milana Rúfusa.
List, ktorý mi napísal 21. júla 2002 a ktorý som tak dobre schovala, že mi trvalo asi hodinu, kým som ho našla. Mala som totiž naplánované, že ďalší blog napíšem o literárnej téme – o mojom vzťahu k slovenskej poézii. List sa na moju radosť nakoniec našiel, uspala som bábätko a sadla som si k počítaču. Lovila som v pamäti, v ktorom roku nás majster opustil. Internet mi pomohol: 11. januára 2009. Nechcela som veriť vlastným očiam. Dnes je tiež 11. januára. Je to jasný znak, že ten blog naozaj musím napísať. Tentokrát bude trochu vážnejší.
Milujem poéziu Milana Rúfusa. Jeho básne sú jadrné a stručné, zbavené všetkej kvetnatosti. Niet v nich jediného zbytočného slova. Napriek tomu – alebo práve preto – majú neskutočnú lyrickú silu a nadčasovosť. Je v nich láska k osudu, k tajomstvu bytia, k slovenskej zemi, k človeku i k Bohu.
čítať ďalej: tu