ODKAZ Z RAKVY

Odkaz Jána Černocha, ktorý by mal poznať každý, kto sa zaoberá budúcnosťou slovensko-maďarských vzťahov, nám sprostredkúva Kuno Klebelsberg.Uplynulo už 84 rokov odkedy zomrel Ján Černoch. Nie je to okrúhle výročie, ale prečo by sme sa mali o významných udalostiach rozprávať len v deň okrúhleho výročia? Tých 84 rokov spomínam z jediného dôvodu: Takých, ktorí mali možnosť poznať ho osobne, môže byť veľmi málo. Dosť dlhý čas, aby sa na niekoho zabudlo.

Predsa som o ňom počul viacero príbehov, jeden z nich vám teraz porozprávam. Ako kanonik v Ostrihome nebol medzi ostatnými kanonikmi príliš obľúbený. Jeho vedomosti a vzdelanie boli výnimočné. Nechcem uraziť kanonikov, ale musím sa dištancovať od ich názoru. Jána Černocha totiž nazývali za jeho chrbtom iba butatót (hlúpy Slovák). Existuje však tajomstvo, ktoré sa časom neodhalí? Keď sa Ján Černoch už ako knieža-prímas vrátil do Ostrihomu, zástupy kanonikov, ktorý ho slávnostne vítali, udivene počuli, ako im pošepkal: Prišiel butatót.

Toto pohŕdanie mohlo bolieť, ale svedčí o tom, že Ján Černoch mal aj humor.

Túto dávnu anekdotu, ktorej pravdivosť neviem ani dokázať, by som nemal spomenúť. Nasledujúci citát od Kuna Klebelsberga však vysvetlí, prečo som tak urobil:

„Asi pred týždňom som dostal z Ostrihomu dojímavý odkaz, že starý knieža-prímas by chcel ešte raz vidieť svojho dávneho spolupracovníka a chcel by sa s ním rozlúčiť predtým, ako sa vydá na svoju veľkú cestu. Ponáhľal som sa k nemu. Hoci sme hovorili o zlepšení jeho stavu, obaja sme už cítili, že si posledný krát hladíme do očí, do ktorých sa nakoniec nahrnuli slzy. Napokon mi tichým hlasom pošepkal: po jeho smrti mám odovzdať svetu odkaz kniežaťa-prímasa Veľkého Maďarska, ktorý z rakvy odkazuje, že krajina neutláča iné národnosti, veď zvolila jednoduchého slovenského chlapca za arcibiskupa. Okrem svojho Stvoriteľa, do rúk ktorého teraz odovzdal svoju dušu, bol poslednými myšlienkami so svojím domovom, našou malou a rozdelenou krajinou.“

Černoch teda nesplynul s Maďarmi, ale ako príslušník slovenského národa a plnohodnotný občan sa cítil doma v krajine, ktorú po slovensky nazývali Uhorsko. Keďže krajina nemala palatína, knieža-prímas bol hneď za kráľom najvyššie postaveným hodnostárom. Svoju hodnosť nestratil ani po Trianone, ale mohlo ho bolieť, že bol nútený patriť k Maďarsku. Svojmu staronovému domovu chcel pomôcť príkladným životom.

Všimnime si, že sa svoje vymenovanie bol vďačný krajine a nie kráľovi. Na čele krajiny stál ešte František Jozef, a keďže vzťah kráľa a Jána Černocha bol takmer priateľský, bolo by prirodzené, ak by mu bol vďačný. Ale nie. Z jeho slov je jasné, že podľa neho to bola krajina, ktorá ho vymenovala.

Ak v minulosti bolo možné žiť a uplatniť sa ako Slovák v Maďarsku, dúfajme, že aj budúcnosti bude možné žiť a uplatniť sa ako Maďar na Slovensku.

Rád by som položil veniec k pomníku Ján Černocha na verejnom priestranstve, rád by som sa prechádzal na ulici alebo námestí Jána Černocha.

K