História ľudstva je plná drastických príbehov likvidácie toho najvyššieho božieho stvoriteľského diela – človeka. Vezmime si len 20. storočie.
Hneď na začiatku obrovská snaha vykynožiť celé jedno kresťanské etnikum na území, ktoré im stáročia patrilo. Arménska genocída dodnes nemá vinníkov, dokonca aj pomenovanie zločinu adekvátnym výrazom robí zodpovedným veľké problémy.
Nehovoriac o zdokonalení praktík zabíjania osmanských krutovládcov európskym šialencom Hitlerom, paranoidným Stalinom a mnohými ďalšími nasledovateľmi modelu „likvidácie nepohodlných“ realizovaný za totalitného komunistického režimu v bývalom Československu. Praktiky, ktoré komunistickí lídri používali hneď od začiatku nástupu k moci proti triednym nepriateľom rôzneho druhu neobišli ani kresťanov katolíkov, ba naopak boli cielenou skupinou určenou na teror a likvidáciu. Svedčia o tom príbehy mnohých katolíckych kňazov a laikov, ktorých život neraz skončil vo väzení alebo zomierali na následky systematického mučenia po návrate domov. Mnohokrát išlo o nevinné osoby hlbokej viery, šľachetných ľudských vlastností perzekvované za to, že zostali verné cirkvi a svojej vlasti. A to bol dôvod, prečo sa nemohli stať plnohodnotnými občanmi ľudovodemokratického štátu. Stratégia pomalého zbavovania nevinného človeka cti, viery a ľudskej dôstojnosti bola v bývalom Československu dotiahnutá do dokonalosti, akú nepoznali ostatné do východného bloku patriace krajiny (Poľsko, Maďarsko). Nepotrestaní, nezodpovední, nepomenovaní trýznitelia si bez následkov chodia po svete. Vo svojom svedomí nepočujú výkriky mučených obetí, pretože ich svedomie je umlčané a necitlivé na „zločin a trest“.
Nikto neniesol zodpovednosť za odsúdenie, odvlečenie, postupné týranie a umŕtvovanie nevinného človeka grófa Esterházyho, napriek tomu, že existujú dôkazy o nezákonnom zaobchádzaní s jeho osobou v komunistických väzniciach. Nikto nevypočul svedectvo jeho sestry hľadajúcej spravodlivosť, prosiacu o milosrdenstvo bezcitných „mužov zákona“. Dokumenty o utrpení Jánosa Esterházyho na základe záznamov jeho sestry Márie v knihe „Omilostený na smrť“ vypovedajú o konkrétnych ľuďoch, funkcionároch, väzenských dozorcoch, najvyšších komunistických predstaviteľoch v bývalom Československu. Je to kronika doby písaná v bolestnom zápase o telo a dušu človeka, v tomto prípade jej brata Jána. Gróf Esterházy bol výnimočný človek. V ľudskej rovine bol srdcom Maďar, miestom narodenia a pobytu Slovák, rodom po matke Poliak. Duchovná rovina vysoko presahujúca tieto ľudské kategórie tvorí nadstavbu jeho životného príbehu. Kresťanské hodnoty, vernosť evanjeliu, láska ku Kristovi formujú jeho postoje a rozhodnutia v ťažkých skúškach väzenia a mučenia. Nespravodlivé obvinenie, následné odvlečenie do gulagu, kam prichádza nahý, pretože ho spoluväzni olúpili o všetko, čo mal na sebe, bolo iba predobrazom toho, čo nasledovalo. Po návrate do vlasti krížová cesta po väzniciach, z ktorých nebolo návratu. Každodenné intervencie sestry a rodiny oddialili síce trest smrti, nepodarilo sa však obmäkčiť krutosť komunistickej mašinérie. Tá ho vliekla po žalároch, kde sa jeho bezútešný zdravotný stav stále zhoršoval až napokon podľahol mučeniam a chorobe. Olúpený o všetko, česť, rodinu, zdravie zomiera v žalári. Strach režimu z veľkej duchovnej sily grófa Esterházyho zabraňoval po dlhú dobu päťdesiatich rokov vydať rodine jeho telesné pozostatky a dôstojne ich pochovať.
„Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu“ hovorí Ježiš v Matúšovom evanjeliu. V prípade grófa Esterházyho nešlo však iba o plánované ničenie a zabíjanie tela. Vo väzniciach pracovala štátna bezpečnosť systematicky aj na zabíjaní jeho duše. Odopierala sa mu nedeľná bohoslužba a eucharistický Ježiš ako základná potrava pre jeho dušu. Tak ďaleko siahala krutosť komunistického režimu. Napriek tomu jeho oddanosť „vôli dobrotivého Boha“ prevyšovala akúkoľvek nenávisť alebo pomstu voči tým, ktorí mu spôsobili tak strašné utrpenia. Oddaný svojmu osudu a krajine, v ktorej sa narodil, odmieta tajný odchod do zahraničia. Prijíma beznádejný stav čakajúceho na milosť, jeho svedomie neťaží žiadna vina. „Všetko je tak správne ako to chce milosrdný Boh. Ak to považoval za správne tak aj pre mňa je to dobré. Kto som ja, aby som sa postavil proti vôli dobrotivého Boha?“ (Z denníka sestry Márie).
História zaznamenáva zločiny poctivo a neodkladne si ich ukladá do svojej pamäte. Vinník zostáva vinníkom pokiaľ neurobí sebareflexiu a neodsúdi vykonané zlo. Zločin a trest sú dva pojmy potvrdzujúce kauzálny nexus. Prečo sa však zločin oddeľuje od trestu, prečo niet vinníkov, prečo pamäť národa zostáva paralyzovaná, neschopná vyniesť rozsudok? Ako to, že dokážeme tak najviac „deklarovať“ zločin ako sa to stalo s mečiarovými amnestiami, ale trest pre zločinca sa aj dnes vytratil zo slovníka politických špičiek? Niet trestu pre tých, ktorí páchali zločiny v mene komunistickej legislatívy, niet trestu pre klamstvá, krádeže, korupciu dnes. Alebo chceme, aby sa „najnižšie politické inštinkty konzervovali pre ďalšie generácie ako dedičná genetická porucha“ ako to výstižne pomenovala šéfredaktorka Balogová v denníku Sme?
Mentalita Slováka, ktorý prežil komunistickú totalitu je bohužiaľ naklonená k hrubým čiaram, bez spravodlivosti, bez rozsudku. Tí, ktorí úspešne a bez odporu spolupracovali s komunistickým režimom (a tých je väčšina), zvyšovali si pritom svoje osobné blaho bez toho, aby pozorovali jeho neľudské taktiky, perzekvovaných „nevideli“ a pri hodnotení minulosti vyzdvihujú ešte aj teraz „pozitívne“ črty totalitného režimu. Pozitívne z ich vlastného sebeckého nazerania na svet, bez zmyslu pre realitu a bez akéhokoľvek spolucítenia s obeťami a bez snahy odsúdiť zlo. Aj to je dôvod, prečo obeta Esterházyho zostáva stále nepochopená a tŕňom v oku milovníkov starých komunistických praktík.
Dagmar Babčanová
Bývalá veľvyslankyňa Slovenskej republiky pri Svätej stolici
https://blog.postoj.sk/20702/muceny-bez-viny-omilosteny-na-smrt