V piesni Internacionála je jedna známa pasáž, ktorá bola do maďarčiny preložená nasledovne: Nadobro zmazať minulosť / Otroci, hor sa spolu s nami. Pôvodný text sa nezaoberá minulosťou. Avšak zmazanie, upravenie a reinterpretácia minulosti sú ešte aj dnes existujúcou zbraňou v rukách politikov ovládaných strachom. Minulosť ako taká, je učiteľom života a môže nás inšpirovať k myšlienkam, ktoré by nám mohli pomôcť vyriešiť problémy súčasnosti.

Podľa údajov sčítania obyvateľstva z roku 1910 žilo na Žitnom Ostrove 121 500 Maďarov, 3000 Nemcov a 500 Slovákov. Píše o tom Géza Jeszenszky vo svojej štúdii publikovanej v Rubikone. Moja stará mama z matkinej strany už nepatrila do veľkého počtu týchto Maďarov, svoju rodnú zem opustila po tom, ako sa vydala. Znovupripojenia južných častí v roku 1938 sa už nedožila, umrela o päť rokov skôr.

Prvá viedenská arbitráž a znovupripojenie južných oblastí k Maďarsku enormne zaťažujú slovensko-maďarské vzťahy. Hoci Slováci radi hlásajú, že by sme sa nemali toľko zaoberať minulosťou, ale hladieť do budúcnosti. Avšak práve zo strachu, že by sa viedenská arbitráž mohla zopakovať, sa v roku 1945 pustili do slovakizácie oblasti Južného Slovenska obývanej Maďarmi. Využili pri tom aj také, dnes už prostredníctvom medzinárodných zmlúv zakázané prostriedky, ako výmena obyvateľstva a odsúdenie na základe kolektívnej viny. Práve tento strach môže dnes spôsobiť obmedzovanie jazykových práv, problémy okolo písania názvov obcí a miest, a reorganizáciu štátnej správy takým spôsobom, aby maďarská menšina nebola na regionálnej úrovni vo väčšine.

Tento, nahlas nevyslovený, skrytý strach sťažuje život Maďarom žijúcim na Slovensku ešte aj dnes. Bolo by dobré odľahčiť situáciu. Riešenie nemám, ani veľmi nedúfam. Môžem spraviť iba toľko, že využijem slobodu prejavu a budem hovoriť o problémoch dúfajúc v to, že aj to pomôže.

Nečítal som úprimnejšiu a autentickejšiu spoveď o pripojení južných oblastí k Československu od tej, ktorú napísala Lujza Esterházyová. Práve preto sa nebudem trápiť s preformulovaním jej viet, radšej budem citovať z jej knihy Srdcia proti prúdu, v ktorej opisuje svoje myšlienky počas ročného pobytu v bratislavskej väznici:

„V bratislavskej väznici som po prvýkrát v živote súvislo čítala evanjeliá. Predtým som si myslela, že nepriateľov nášho národa treba nenávidieť, bola som presvedčená, že ako kresťan musí človek viesť svätú vojnu proti komunistom a ich sympatizantom. Teraz, keď som čítala evenjelium, hlboko vo mne zarezonovalo poznanie, že Ježiš nikdy nekázal o svätej vojne, práve naopak. Otvoril svoju náruč a prosil svojich veriacich – a všetkých kresťanov – aby milovali svojich nepriateľov. Svetlo evanjelia mi ukázalo, že kresťan, učeník Krista nesmie nenávidieť národy.

Kristus poukázal na to, ako by sme mohli účinne prispieť k mieru, keď povedal: „Ako chcete aby ľudia robili vám, tak robte aj vy im!” (Lk. 6, 31)

Pravdivosť a múdrosť Božieho slova ma uchvátila a zaliala ma istota: práve toto je najdôležitejším pravidlom dobrých medziľudských vzťahov. Ježiš Kristus nevyslovil tieto slová len preto, aby sa zlepšili vzťahy medzi jednotlivcami, ale aby sa zblížili aj národy a spoločenské skupiny tvoriace národy.

Po roku 1918 nič nenaznačovalo, že by Slováci, aj napriek nezhodám medzi Čechmi a Slovákmi, chceli opustiť československý štát v prospech Maďarska. Máme právo, prinútiť slovenský národ pridať sa k vlasti Maďarov? Boli by sme na ich mieste radi, ak by sme sa dostali pod poručníctvo iného národa? Určite by sme chceli, aby sa k nám správali ako k dospelému národu a aby bol náš osud v našich rukách.

Ak sa chcem správať ako učeník Krista, musím sa vzdať toho sna, aby Maďarsko znovu získalo stratené územia, hory a doliny, ktoré sú mi také blízke a ktoré boli tisíc rokov naše?

Po trpkom a bolestivom boji som odpovedala: Áno.

Trhalo mi srdce, že sa toho musím zriecť, ale začala som vnímať aj útechu; pochopila som, že nie je v záujme našej maďarskej vlasti, aby sa k nej vrátili Slováci, keď chcú žiť mimo hraníc našej krajiny. Ani by to neprinieslo nič pozitívne. Ich návrat by spôsobil v Maďarsku iba nepriateľstvo, tažkosti a vnútornú krízu. Kto naozaj miluje svoju vlasť, nevystaví ju takýmto tažkostiam a takej hrozbe.”

Ak by bola Lujza Esterházyová napísala iba toľko, mohli by sme usúdiť, že ani nie pol desaťročia po podpísaní Trianonskej mierovej zmluvy predbehla v zmýšlaní nielen svojich súčasníkov ale aj svoju dobu. Ak by bola napísala iba toľko, veľa Maďarov by v súčasnosti usúdilo, že zradila svoj národ. Ak by bolo takéto zmýšľanie odzrkadľovalo všeobecnú verejnú mienku v Maďarsku, nedošlo by k viedenskej arbitráži. Ak by bola Lujza Esterházyová napísala iba toľko, nebola by autentická a kriticky zmýšľajúci Slováci by jej ani neverili. Jej myšlienky však majú aj pokračovanie:

„Avšak ten istý viedenský diktát, ktorý vyslobodil slovenský národ spod maďarskej nadvlády, spôsobil, že sa pod slovenskú nadvládu dostalo maďarské obyvteľstvo. Bola to zjavná nespravodlivosť. Tým viac, že československý štát bolo možné vyťvoriť aj bez čisto maďarských pohraničných území.

Bola som naďalej presvedčená, že odpor voči tejto nespravodlivej zmluvy je oprávnený, a preto je samozrejmé, ba čo viac, je našou morálnou povinnosťou, aby sme žiadali revíziu trianonskej mierovej zmluvy. Revíziu, ktorej základ tvorí právo na sebaurčenie národov.

Túto záležitosť som však chcela riešiť výlučne mierovou cestou a nie prepadom, ako sa mi to zdalo správne v minulosti.”

Prepad znamená vojenský zásah. Práve kvôli tomuto názoru sa dostala do väzenia. Vzdala sa teda násilia v duchu neskoršieho Helsinského dohovoru.

Po rozpade Československa v roku 1938 sa vedenie Maďarska pokúsilo vyznačiť hranice štátov popri jazykovej hranici, nenárokovalo si územia obývané Slovákmi a Maďarom žijúcim v diaspóre zvolilo osud menšiny.

Slováci si prevdepodobne myslia, že Maďarsko si nenárokuje vrátenie území obývané Maďarmi z dôvodu, že na medzinárodnej úrovni by nezískala žiadnu podporu. To je pravda, ale existuje aj oveľa dôležitejší dôvod. Od roku 1945 nastali také ďalekosiahle zmeny v národnostnom zložení Južného Slovenska, počet Maďarov klesol tak dramaticky, že prípadné znovupripojenie týchto oblastí by odštartovalo takú vlnu problémov, ktorej riešenie by bolo vcelku nemožné. Aj pre toto územie platí vyhlásenie, ktoré sformulovala Lujza Esterházyová: Kto naozaj miluje svoju vlasť, nevystaví ju takýmto tažkostiam a takej hrozbe. Riešením pre to nie je usporiadanie územia, ale uplatňovanie ľudských práv jednotlivca a kolektívu. Čo je tiež v záujme Slovákov.

Budúcnosť bude vo veľkej miere ovplyvné tým, či Slovensko uverí tomu, že základ zmýšľania Maďarov tvoria fakty. Maďarsko nie je ako mačka, ktorá čaká, kedy môže zaútočiť. Maďarsko chce zabezpečiť takú životnú úroveň pre Maďarov a Slovákov žijúcich v Karpatskej kotline, ktorá je humánna a odráža európske pomery. Toto je európska cesta, toto je zmýšľanie, ktoré sa k nám dostalo vďaka zjednoteniu Európy. O rozšírenie tohoto spôsobu zmýšľania sa usiluje Hnutie Charta XXI, aby sa, nezávisle od národnosti, zblížili ľudia žijúci v údolí Dunaja. Túžba po zmierení však neznamená, že v záujme budúcnosti musíme zabudnúť na minulosť. Zbaviť sa viny môžme iba v prípade, ak ju vyslovíme a ak si ju priznáme. Každý za seba.

László Surján